Marta Fartelová - Chlapec bez mena

7. kapitola

Bratislava – Budapešť október 1942

 

 Štátne bezpečnostné orgány môžu kedykoľvek previesť u Židov osobnú prehliadku, a to aj bez písomného príkazu úradu alebo súdu. (Hlava VII, § 25 nariadenia zo dňa 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov, tzv. „Židovský kódex“) Štefan nás odviezol pár kilometrov na hranicu a tam sa s  nami rozlúčil. Mali sme šťastie, nikto nás nezastavil. Do Budapešti sme nemohli ísť hlavnými cestami a už vôbec nie vlakom. Museli sme sa vyhnúť hraničným priechodom a všetkým miestam, kde by sme sa museli legitimovať. Štefan nám odporučil „zelenú hranicu“.
Rozľahlé lužné lesy okolo mŕtveho ramena Dunaja poskytovali možnosť ukryť sa a  bez kontroly prejsť do Maďarska. Mama verila, že sa nám to podarí. „Zvládneme to,“ povedala Štefanovi, no znelo to skôr, akoby upokojovala samu seba. Natiahla ruku k Štefanovi. Ten ju ignoroval, namiesto toho mamu objal a mňa zdvihol do náručia. „Dávaj pozor na mamu, synak,“ riekol. Prikývol som. Pripomenulo mi to otcove slová. 
Bez slova sme kráčali s mamou vedľa seba, priamo cez polia sme zamierili k blízkemu lesíku. Pod nohami nám šuchotala tráva a čerstvo napadané lístie. Kráčali sme mlčky, mama zvierala v rukách mapku a počmáraný papier, občas sa do nich pozrela a potom sa so strachom poobzerala okolo seba. Vystrašene som sa rozhliadol a ani mamin váhavý krok mi nedodával istotu. Chytil som ju za ruku, no nestisla mi prsty. Dlaň mala mokrú a prsty chabo ovisnuté. No ja som sa jej aj tak držal. Kráčali sme asi hodinu, pod nohami nám šuchotali listy a praskali konáriky. Na október bolo ešte pomerne teplo a les krásne voňal. Lístím a vlhkou zeminou. Keby sme neboli na tomto území ilegálne, bol by to krásny výlet. No strach nám nedovoľoval vychutnať si krásne farby, vône a  zvuky. Neustále sme sa obzerali. Každý neznámy zvuk, každé zapraskanie konárika spôsobilo, že sa nám rozbúchalo srdce a zrýchlil dych. Cítil som, ako sa mame potí dlaň a ako jej občas pri hlasnejšom zvuku myklo celým telom. „Stojte!“ začuli sme zrazu. Obaja sme zostali ako skamenení. Mama pustila moju ruku a pomaly zdvihla tie svoje nad hlavu. Ja som len mlčky stál vedľa nej a ruky som mal spustené.
Nevedeli sme, kto na nás zavolal, prišlo to spoza nášho chrbta. Neotočil som sa a ani mama nie. Podľa praskajúcich konárikov sme vedeli, že kroky prichádzali spoza nás. „Otočte sa!“ zaznel príkaz. Pomaly sme sa otočili a  pred sebou sme uvideli muža v žandárskej uniforme. Videl som, ako sa mame roztriasli nohy. „Kam idete?“ spýtal sa žandár prísnym hlasom. Mama zaváhala, napokon skoro nečujne zašepkala: „Do Budapešti.“ Muž si povzdychol. „Peši?“ spýtal sa. Mama prikývla. „Prečo nejdete vlakom?“ „Nemáme peniaze,“ odvetila mama pohotovo. Rozmýšľal som, či mala túto odpoveď pripravenú, alebo jej napadla spontánne. Muž si nás prezeral a videl som, že nám neverí.
Boli sme oblečení jednoducho a  mali sme len dva malé batohy, ale bolo vidieť, že nie sme žiadni otrhanci ani úplná bedač. Nevyzerali sme, že by sme si nemohli dovoliť cestu vlakom aspoň v tretej triede. Bolo mu jasné, že za tým musí byť jedine to, že nemáme v poriadku doklady. „Kde máš muža?“ neprestával nás spovedať žandár. „Zomrel,“ odpovedala tentoraz pravdivo, aj keď nevysvetľovala dôvody jeho smrti. „A my ideme za mojou rodinou do Budapešti.“
Žandár prikývol. Zdalo sa, že osud vdovy v ňom vzbudil súcit. „Pustím vás,“ povedal napokon a ja som počul, ako mame od úľavy vyšiel z pľúc hlboký výdych. „Ďakujem,“ zaševelila. Muž prikývol. „Buďte radi, že ste sa nestretli s gardistami,“ povedal. „Tí by nemali s vami žiadne zľutovanie. Zbili by vás a vôbec by ich nezaujímalo, že majú pred sebou ženu a dieťa. Židia sú pre nich menej ako psy.“ Počul som, ako mama preglgla.
Žandár nebol evidentne hlúpy, bolo mu jasné, prečo utekáme. No bol zároveň aj súcitný, pretože sa rozhodol riskovať a nechať nás ísť aj napriek tomu, že za to mohol byť veľmi prísne potrestaný. „Asi po päťsto metroch narazíte na úzku cestičku. Držte sa jej, ale nechoďte po nej, kráčajte rovnobežne s  ňou lesom. Dávajte si pozor na maďarské pohraničné stráže, rovno strieľajú. A  neutekajte! Radšej zastaňte, možno budete mať šťastie... Ako so mnou...“ neusmial sa, len na nás súcitne pozrel. „A teraz už choďte! Veľa šťastia,“ dodal.
„Ďakujem,“ zopakovala mama, chytila ma za ruku a pomaly sme sa vybrali smerom, ktorý nám ukázal. Mama sa neobzrela, no mne to nedalo. Keď som sa otočil, videl som, že žandár tam stojí a pozerá na nás. Kývol mi. „David, poď!“ potiahla ma mama nervózne za ruku. Vykročil som, no aj tak som stihol medzitým priateľskému žandárovi zamávať. Tak, aby to mama nevidela. Držali sme sa žandárových pokynov a po niekoľkých sto metroch sme skutočne narazili na poľnú cestičku. Kľukatila sa pomedzi vysoké stromy a lákala nás, aby sme po nej vykročili. Boli na nej vyjazdené koľaje a v strede sa tiahol porast suchej trávy. Boleli nás nohy a obaja sme si predstavovali, aká by bola chôdza po nej pohodlná.
„Pôjdeme cez les,“ navrhla mama odhodlane. Prikývol som. Strach z maďarských pohraničníkov, hrozba, že by na nás mohli strieľať alebo nás vrátiť na Slovensko, bola väčšia ako pálčivá bolesť v nohách. Vošli sme do lesa a predierali sa cez pomerne hustý porast, snažiac sa nestratiť z dohľadu lesnú cestičku. Keďže bol slnečný deň, nebolo to ťažké. Slnko totiž osvetľovalo pás lesa, kde nerástli stromy, a tak sme sa len jednoducho držali slnečných lúčov prenikajúcich cez húštinu.
„Pst,“ zdrapla ma mama za ruku a prinútila zastaviť. Spýtavo som sa na ňu pozrel. Mlčala, výstražne si priložila prst na ústa a načúvala zvukom lesa. Stáli sme ako prikovaní, zvuk vetvičiek a konárikov praskajúcich pod našimi nohami ustal, iba sme počúvali. Z diaľky k nám skutočne doliehali zvuky, ktoré sa mohli podobať na ľudskú reč. Nebol som si istý. Pozrel som na mamu. Aj ona ostražito počúvala.