Rok 2020 asi na dlho ostane v našich pamätiach. Nie len kvôli výsledku volieb vo februári, ale najmä kvôli "kríze", ktorú každý už dlho očakával a predpovedal. A k tomu ešte aj podporenú vírusovou nákazou - tzv. korona kríza.

Na dlhšiu dobu sa zatvorili hranice štátov a len pomaly a postupne sa niektoré opatrenia začínajú zmierňovať. Ale to neznamená, že keď niekto niečo povolí, netreba si dávať pozor. Preto asi veľa ľudí uvažuje, kde by strávili tohtoročnú dovolenku.

Ale pritom - je vôbec dovolenka nejaká nutnosť? Alebo je to len niečo, čo sme sa časom naučili a dnes považujeme ako bežnú vec a samozrejmosť.

A dokonca nie len raz ročne - moderné je už cestovať minimálne 2 krát za rok. A ledva sa z dovolenky vrátime, už by sme chceli ísť na ďalšiu. Asi každý potom pozná frázu - návrat do reality.

Nedávno sa na pultoch kníhkupectiev objavila knižná novinka - Slovenské klenoty UNESCO. A hneď v úvode stojí otázka: Dokážete vymenovať aspoň šesť slovenských pamiatok, ktoré sú zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO?

My sme si teda hlavu potrápili :) A vy ste na tom ako?

Čo vlastne chceme? Otázka typu "Byť, či nebyť."

Ale aká je na ňu odpoveď?

Mnohí ľudia našej minulosti, súčasnosti a pravdepodobne aj budúcnosti, sa na túto otázku pokúšali alebo stále pokúšajú dať odpoveď.

Niektorí ju dokonca vraj aj našli a snažia sa ju presadiť - ak to nejde poľahky, neváhajú svoju pravdu presadiť aj násilím.

Ale pritom...

Ale pritom, každý s nás je predsa individuálny. Mala by teda platiť nejaká univerzálna pravda?

Čo je teda vlastne to, čo chceme?

Rozvoj v technike a službách dnes napreduje veľmi rýchlo a niekedy to, čo sa ešte včera zdalo ako ďaleká budúcnosť alebo nereálne, dnes už je súčasťou bežného života.
Aj tak je však stále viac a viac zaznamenaný dopyt po nejakých tradičných hodnotách a návrat ku nim.

Môžeme mať každý deň nové auto, oblečenie, mobil, špeciálne jedlo, novú dovolenku, či dokonca nového partnera - z dlhodobého hľadiska to nie vždy prináša pocit uspokojenia. Dovolenka v nejakej známej zahraničnej destinácii znie určite lákavo. Jedinečná piesková pláž alebo dobrodružná expedícia do džungle, či pralesa.

Možno tu nemáme v lesoch papagáje a jaguára, ale aj naše lesy obýva dosť operencov, ktoré svojim spevom spríjemňujú prechádzku a namiesto jaguára tu máme svoje šelmy - vlk, medveď, či rys.

A aj keď mobilným signálom je už pokryté takmer celé naše územie, určite ešte nájdeme pár zákutí, kde nájdeme nedotknutú prírodu, ktorú obišiel tento civilizačný zhon.
A vtedy sa na chvíľu zastavíme a započúvame do tohto ticha.

Čo nám hovorí?

Vieme si dnes vôbec život predstaviť bez zhonu?

A keď sme sa narodili, tiež sme mali tento zhon? Asi ani veľmi nie, takže aj to môže byť dôkazom, že na tento zhon sme sa počas života iba naučili a privykli mu. Takže je to v podstate len niečo naučené. Nie pre nás prirodzené.

A preto, všetko prirodzené nás podvedome láka.

Preto je príjemné, keď vidíme, ako sa ľudia postupne vracajú späť k starým zvykom, či tradíciám. Hoci aj na chvíľu, ale stále tu teda duch našej minulosti žije s nami.

Čoraz viac je dopyt po ľudovej tvorbe, zvykoch a tradíciách. DJ-i nahradili klasickú kapelu na svadbách, ale dnes je to opäť naopak a ľudia si radšej priplatia za živú hudbu, ako keď im má ísť iba z počítača.

Aj čoraz viac súťaží sa zameriava na ľudovú hudbu, ľudové piesne, tanec, či folklór. A tak u nás vznikajú nové a zaujímavé zoskupenia, ktoré reprezentujú ľudové pesničky v klasickej alebo v prerobenej a modernejšej podobe.

Určite je takýchto zoskupení veľa, ale v článku spomenieme len pár ako napríklad Hrdza, Arzén, Spod Budína, Kandráčovci.

Každý z uvedených interprétov je vo svojej tvorbe niečím výnimočný a originálny.

Vzniká množstvo kreatívnych nápadov, ktoré pomáhajú zviditeľniť naše regióny a dovoľujú tak ľuďom, aby sa mohli vrátiť ku svojim tradíciám. Pomáha to aj fungovaniu remesiel, domácej výroby alebo poľnohospodárstvu a chovu zvierat.

Obľúbená je modrotlač, kroje, výroba odevov s ľudovými motívmi, výroba tradičných, ale aj netradičných hudobných nástrojov.

Aj potravinárska výroba sa teší obľube - žiadané sú rôzne syrové a mliečne výrobky a v poslednej dobe je veľmi obľúbené aj pečenie kváskových dobrôt.

Tento článok nemá byť propagáciou niečoho alebo odhováraním od niečoho iného - možno skôr iba takým pripomenutím, že niekedy netreba chodiť hľadať zlato ďaleko. Že sa niekedy nachádza aj tam, kde práve sme. Len ho občas nevidíme.

Alebo ako v známom príbehu Alchymista od autora Paulo Coelho - musíme prejsť svoju cestu, aby sme objavili to, čo sme dávno vedeli.

A preto nás teší, že ľudí baví vrátiť sa k starým zvykom a tradíciám, pokračovať v nich a zveľaďovať ich.